Za lezením, turistikou a morom do Albánska so psom.

Myšlienka spoznať Albánsko aj z inej ako rezortnej strany nám napadla počas plánovania letnej mini dovolenky, keď sa nám zrazu akosi nechcelo stráviť obyčajný letný týždeň niekde na balkánskej pláži. Jasné, že sme si aj chceli vyhriať kosti, chceli sme teplo a more, no chceli sme aj hory, chceli sme aj liezť a zažiť štipku dobrodružstva. Našou hlavnou podmienkou bolo vziať so sebou nášho najmilšieho člena rodiny, nášho psa, takže nám bolo jasné, že musíme ísť autom. Stačila chvíľa na internete, pár cestovateľských stránok, náhľad do Lonely planet, zrátania reálnej dosiahnuteľnej vzdialenosti za dva týždne a bolo nám jasné, že sa na túto cestu odhodláme a vybrali sme si Albánsko. Samozrejme sme mali aj mierne obavy z túlavých psov, bordelu, zlej infraštruktúry a Albánskeho drogového kartelu, no všetko sa napokon ukázalo ako zbytočné predsudky. Za predpokladu, že turista akceptuje inú kultúru, štipku diskomfortu a je ochotný hľadať turizmom neobjavené zákutia na vlastnú päsť, môžeme túto krajinu len vrelo odporučiť. Všetko sa ale mení a osobne si myslím, že za pár rokov západná kultúra túto krajinu do značnej miery pozmení a pohltí, no obávam sa, že nie v smere, v ktorom by bolo užitočné.


Dokumenty :

Vycestovať do Albánska s domácim miláčikom samozrejme znamená aj vytrpieť si trochu byrokracie. Kvôli zaradeniu Albánska do zóny bez kontroly infekcie besnoty, je potrebné okrem identifikačného čipu a EU pasu pre zviera vybaviť aj krvné testy protilátok voči besnote. Toto je možné jednoduchým krvným odberom u svojho veterinára a zaslaním vzorky na Okresnú veterinárnu správu a pripravením si 50 eur na dobierku. Treba ale rátať s mesačnou lehotou na zaslanie potvrdenia späť. Potvrdenie je dvojjazyčné, a slúži ako doklad pri návrate so zvieraťom naspäť do EU.

Pre občana EU stačia pasy, no odporúčam aj občiansky preukaz. Pokiaľ sa odhodláte vstúpiť z Albánska do Kosova a následne Srbska, s pasom a pečiatkou od Albáncov v ňom nepochodíte. Treba mať druhý doklad a pas dôkladne skryť, inak cez hranice neprejdete.

V Albánsku platí pre vozidlo klasické medzinárodné cestné poistenie tzv. zelená karta, no v Kosove si budete musieť vybaviť poistenie na ich cesty za cca 15 EURO.


Infraštruktúra:

Cestná sieť v Albánsku je zaostalá, je rozvinutá v ťahu na juh do turistických destinácií, no aj tu sa stále na mnohých miestach len buduje. Diaľnice sú vystavané medzi väčšími mestami, ale mestá nemajú vystavané obchvaty, a tak sa prejazdom cez preplnené mestá so šialenou dopravou nevyhnete. Pokiaľ sa vydáte mimo hlavných ciest, treba rátať s často veľmi úzkymi cestami s vyhýbacím depom alebo poľnými cestami, ktoré často hraničia s off road. Na prejazd 400 km úseku často potrebujete 12 hodín, preto pri plánovaní cesty s touto skutočnosťou rátajte. Ak sa chystáte vydať aj mimo turistických prímorských destinácií, určite odporúčam auto s pohonom 4x4 a aspoň čiastočne zdvihnutým podvozkom. V celej krajine však prebieha intenzívna cestná výstavba a cestná sieť sa skvalitňuje. Kvalitné mapy do GPS navigácií nezoženiete, navigácia je často zmätená alebo jednoducho nepozná cesty do cieľovej destinácie, no určite pomôže. Štýl jazdenia je dosť divoký, hlavne v mestách využívajú Albánci nie dopravné predpisy, ale trúbu, no počas dvoch týždňov sme nemali žiaden incident a to sme prešli krajinu krížom zo severu na juh a zo západu na východ.

Elektrifikácia krajiny je vcelku dobrá, i keď kvalita vybudovania niektorých stožiarov, alebo spletí káblov vás často prekvapí. S časovými výlukami na dodávku elektriny, na ktoré ma niektorí ľudia upozorňovali sa však už krajina vysporiadala.

Vodovody sú ťahané na mnohých miestach po povrchu krajníc ciest, formou hadíc a rôznych potrubí, v súčasnosti prebieha na mnohých miestach jeho osádzanie pod povrch zeme. Celá krajina má však problém s vysychaním, kvalita pitnej vody nemusí byť na úrovni na akú sme zvyknutí, preto odporúčam piť balenú vodu.

Dostupnosť mobilným signálom je vcelku dobrá, samozrejme sme mimo krajiny EU a preto poplatky za hovory alebo dáta sú vyššie. Zaznamenali sme rôznu kvalitu roamingu u dvoch slovenských operátorov (Telekom, O2), preto ak sa potrebujete na telefón spoľahnúť, odporúčam nespoliehať sa len na jedného operátora.


Lezenie a šport:

Ako každý šport v Albánsku, lezenie tu je jednoducho v plienkach. Albánci absolútne nešportujú, namiesto toho leštia dvadsaťročné mercedesy na mnohopočetných umývárkach, alebo pijú kefír či kávu. V Tyrane existuje Albanian climbing asociation, ktorá mi pomohla zohnať pár info a topo o lezení, žiadnu hlbokú komunikáciu však nečakajte. Čo sa týka športových ciest, existujú v krajine prakticky štyru oblasti Bovilla, Brar kaňon a Gjipe kaňon a Permet. Cesty tu boli vytvorené prevažne západnými lezcami, ktorí žili krátky čas v blízkosti danej oblasti. Cesty sú preto odistené veľmi kvalitnými nerezovými nitmi s príjemnými na mňa až príliš krátkymi vzdialenosťami medzi nitmi. Pár nitov sa mi nezdalo úplne ideálne osadených, no pri hustote preistenia to vôbec nevadilo. Každá cesta končí zlaňákom, klasifikácia ciest celkovo sedí, kvalita skaly je na veľmi dobrej úrovni, všade sa jedná o vápno s častými dierami, alebo parádnymi dlhými stiskami v štýle chorer. Horské lezenie je tu panenské, existuje len pár bigwall ciest, ktoré boli vytvorené v poslednom desaťročí. Hory ponúkajú nespočetné možnosti na prvovýstupy v horstve s charakterom veľmi pripomínajúcim Dolomity.

Krajina ponúka super možnosti na cykloturistiku, preto tu na hlavných ťahoch môžeme stretnúť cyklistov zahraničného pôvodu, Albánci sa mi ako vodiči zdali voči nim celkom ohľaduplní, vo väčších mestách však treba byť kvôli absolútne šialenej doprave prakticky bez pravidiel veľmi opatrní.

Krajina je rajom pre off road expedičných cestovateľov alebo motorkárov na endurách a stretnete ich tu celkom požehnane.


Albánsko :

Albánsko je krajina ležiaca na Balkáne na rozmedzí Lónskeho a Jadranského mora, na severe susedí s Kosovom a Čiernou horou, na juhu s Gréckom. Krajina nemala desaťročia šťastie na lídrov, ktorí by jej priniesli hospodársku a ekonomickú prosperitu. Najprv krajina tvorila nárazníkovú zónu medzi starovekým Gréckom a Rímskou ríšou, neskôr krajinu pohltila Osmanská ríša, z ktorej nadvlády sa vymanili až počas Balkánskej vojny. Po druhej svetovej vojne sa Albánsko stalo komunistickou krajinou na čele s Enverom Hoxhom. Ten krajinu totálne izoloval, najprv inklinoval k Sovietskemu zväzu a Stalinizmu, no neskôr obrátil politické smerovanie na Čínu. Mimochodom, bol kritikom vpádu Sovietskych vojsk na územie Československa. Po roztržkách s Čínskou vládou odmietla Čína podporovať Albánsko a to sa zanedlho stalo úplne izolovanou krajinou odkázanou na svoje hospodárske a ekonomické zdroje. Krajina síce bola poľnohospodársky sebestačná, no v krajine vládla chudoba a kolaboval priemysel. Hoxha z obavy pred Západným aj Východným nepriateľom vystaval po celej krajine obrnené betónové bunkre a systém podzemných chodieb. Početnosť bunkrov je naozaj famózna ( na každého 4 obyvateľa pripadá 1 bunker), sú chaoticky rozmiestnené v celej krajine dodnes a stali sa akousi turistickou atrakciou. V 1991 padol komunizmus aj v Albánsku, a ako to už po prevratoch býva, kapitalizmus priniesol nie len pozitívne veci. Prudko stúpla kriminalita a v krajine sa začal formovať drogový kartel. V 1997 bola v Albánsku revolúcia, kedy obyvatelia prenikli aj do albánskych skladov zbraní a vyzbrojil sa prakticky každý občan. Albánska mafia sa rýchlo rozšírila do Európy a prevzala obchod, distribúciu a tranzit narkotík. Krajina sa stala veľkým dodávateľom marihuany ( obzvlášť severné horské oblasti ), pričom do pestovania a pašovania drog z tejto časti Albánska je vraj aj v súčasnosti zapojený každý tretí občan z danej oblasti. Po tom ako Albánsko podporovalo v roku 2008 separastické snahy Kosova, sa vzťahy so Srbskom výrazne zhoršili.

Albáncov zastihla po dobe komunizmu doba konzumu, hodnoty v spoločnosti sú značne narušené, peniaze a majetok prevzali moc, ekológia a odpadové hospodárstvo v krajine sa ešte nestihli ani rozvinúť. Albánci skrátka všetko vyhadzujú po uliciach, nič nerecyklujú, v mestách je bordel, povedľa ciest sú priekopy plné plastového odpadu. Krajina je plná kontrastov, kde vedľa nádhernej prírody, alebo najnovšieho superluxusného hotela či čistej pláže môže pokojne stáť hŕba odpadkov a nikto ju nikdy neodstráni. Občania si namiesto toho odbalia croasant a obal hodia pokojne bez štipky premýšľania na zem.

Nedostatok pitnej vody a slabá elektrifikácia donútili Albáncov stavať obrovské vodné nádrže a elektrárne aby zadržali pitnú vodu a vyrobili dostatok energie. Paradoxne tým spôsobujú ďalšie vysychanie krajiny. V tesnej blízkosti národných parkov je možné vidieť ťažiť skalu a vyrábať cement.

Spoločenský status v Albánsku znamená vlastniť automobil značky Mercedes-benz. Nevadí, že má 20 rokov, dôležité je, že je to Mercedes. Autičkárov je v krajine požehnane, mesta praskajú benzínkami, autoumyvárkami a predajňami autodoplnkov.

Albánci hovoria albánsky a tento jazyk je diametrálne odlišný od slovanských jazykov. Na pobreží sa v turistických destináciách dohovoríte anglicky, ale vo vnútrozemí s ňou nepochodíte. Albánska mena je LEK, a nikde v cudzine ju nevymeníte. V mestách ale nájdete zmenárne, kde hotovosť bez problémov vymeníte. Ceny sú v krajine nízke, služby či jedlo v reštauráciách je za približne polovicu na aké sme zvyknutí. Camp v sezóne v Chorvátsku stojí pre dvoch ľudí stan a auto 30 EUR na noc, zatiaľ čo v Albánsku to činí 8 EUR za noc.

Napriek veľkým kontrastom ponúka krajina krásnu prírodu, hory, rieky, pláže a nezabudnuteľný cestovateľský zážitok.


Naša cesta začala na Slovensku odkiaľ sa presúvame do Chorvátska - Baška vody, kde trávime tri dni v lezeckých oblastiach Brela a Omiš. Po troch dňoch sa presúvame cez Čiernu Horu do Albánska cez hraničný prechod Muriqan – Sukobin, ktorý sa nachádza poblíž jazera Shkodër, odtiaľ do vnútrozemia okolo hlavného mesta Tirany cez mesto Kamëz do oblasti Bovilla lake, kde plánujeme zotrvať dva dni vyplnené lezením. Kvalita ciest a dopravy si pýta svoju daň a na Bovilla lake sa dostávame večer pred zotmením. Bovilla lake slúži ako rezervoár pitnej vody pre Tiranu, nad jazerom sa vynímajú vápencové steny, kde vytvorili zahraniční obyvatelia Tirany lezeckú oblasť. Síce sa oblasť nachádza len 20 km od hlavného mesta, ale je to absolútna divočina. Tých 20 km vám google mapy vyrátajú na hodinu cesty autom, no skutočnosť je oveľa dlhšia. Cesta je extrémne úzka a vedie úzkym kaňonom, od polovice nespevnená a záver je fakt strmý off road. Miestni ľudia sú tu len pastieri, s ktorými sa anglicky nedohodnete. Campovať sa dá priamo pri aute hneď pod stenami, kde sa kľukatia serpentíny tejto cesty, kade sem tam prejde nejaký rozbitý Albánsky mercedes, alebo expedičný off road nemeckého dobrodruha. V stenách nestretnete živú dušu. Lezť sa tu dá na caa 20 cestách od V do IX stupňa obtiažnosti, pričom sú tu veľké možnosti na prvovýstupy, aj viacdĺžkových ciest. Cesty sú rozdelené do dvoch sektorov, jeden je orientovaný na východ a druhý na západ, preto sa dá lezenie rozumne rozdeliť na doobedie a poobedie. Pod priehradným múrom rieka vytvorila v skale úzky kaňon s vápencovými dierami a čudesnými útvarmi, v ktorých sa dá okúpať a potápať, pri zliezaní si ale vyberte také miesto, z kade sa aj dostanete späť. Pastieri majú na lúkach pod stenami voľne pustené strážne psy, ktoré vás zo začiatku môžu vystrašiť, ale sú bojazlivé a držia si odstup minimálne 10 metrov. Kvalita fixného istenia je super, lezie sa po dierach a špárach, vápno je nezvetralé a veľmi pevné. Cez deň je v oblasti brutálny pekáč, dá sa liezť len v tieni, a keďže cez pravé poludnie sa nie je kam schovať, odporúčam sa ochladiť kúpaním v dierach pod múrom. Kúpať sa v priehrade neodporúčam, nakoľko je to zdroj pitnej vody a je to zakázané. V blízkosti Tirany sa nachádza ešte lezecká oblasť Brar, ale tú sme nenavštívili.

Presúvame sa na samý juh Albánska k letovisku Dhërmi. Cestou prechádzame úžasný horský prechod s 10 percentým stúpaním, ale veľmi kvalitným asfaltom. Na pár kilometroch nastúpame do 1200 m.n.m a potom klesáme až k moru do dedinky Vuno pár kilometrov za letoviskom Dhërmi. Tu sa ubytovávame na záhrade backpackerskej oázy v parádnom mikrohosteli Skholla. Hostel Shkolla kúpil a znovuzrodil uvedomelý Albánec Ilja, komunikujúci francúzsky, taliansky a anglicky. Ako jediného Albánca sme ho videli separovať odpad a správať sa environmentálne. Skholla je priestor bývalej školy kde môžete prísť, prespať v hosteli, alebo v olivovom háji vo svojom stane ako sme to spravili my. Hostel Vám ponúkne úžasné príjemné zázemie so solárnou sprchou, toaletami, tulivakmi, chladničkou, mini kuchynkou a to všetko v príjemnom prostredí plnom cestovateľov. Ráno si natrháte z figovníka figy a večer môžete ísť na pivko a večeru do jediného baru v dedinke. Večera v bare je vždy len jedna, podľa toho, čo varí pani domáca a je výborná. V dedinke sa nachádza ešte jeden oficiálny camp, ale ten sme nevyskúšali. Letovisko Dhërmi nás neoslovilo, je plné Albánskych kontrastov = krásy, no aj odpadkov a špiny. Juh albánska je naozaj čarovná oblasť, od pobrežia stúpajú do výšin albánske hory, kde v zime padá sneh a na jar je vraj možné lyžovať priamo z vrcholov k moru, samozrejme na skialp lyžiach, nakoľko v celom Albánsku sa žiaden ski resort nenachádza a lyžovanie, ako každý iný šport je v plienkach. My sme sa vydali na Gjipe beach, čo je pláž medzi dedinkou Vuno a Dhërmi. Pláž je prístupná len turisticky cca 25 minút chôdze, alebo jazdou ťažkým off roadom, čo jej zabezpečilo výnimočnosť v podobe minimálneho počtu turistov oproti klasickým letoviskám. Turisti na pláži sú prevažne zahraničného pôvodu a prevažne sa jedná o cestovateľov. Na pláži sa nachádza aj camp pre backpackerov, ktorí využívajú dobrodruhovia na ťažkých off-roadoch, miestne mikro bary, kde si môžete člapnúť pivko alebo dať rybu, ktorú len pár hodín predtým vylovili z mora. More je tu azúrovo čisté a breh strmo klesá, čo umožňuje plávať takmer ihneď od vstupu do mora. Čo je ale na pláži najlepšie je skutočnosť, že pláž je vlastne vstupom do kaňona, ktorý tvoria vápencové steny, na ktorých sú urobené športové cesty. Jedná sa skutočne o cca 60 dlhých skvostov od obtiažnosti 4b po 7b, kde sa často lezie do kopca a aj po chorerách. Sektory sú rozmiestnené s rôznou orientáciou a tak v priebehu dňa nie je problém nájsť sektor, ktorý je v tieni.

Po pár dňoch v tomto pre nás skutočnom raji sa presúvame na sever do pohoria Prokletje, do údolia Vallbona. Albánsko nás ohuruje opäť, a to horami. Horstvo má charakter Dolomitov, z údolia rastú strmé vápencové steny, doliny sú prázdne a nádherné, je tu veľký potenciál na alpinizmus, turistiku a v zime skialpinizmus. Miestni ľudia objavili turizmus a snažia sa ponúknuť nocľah, či pohostenie v príjemných mikrobaroch priamo v údolí, ktoré sú urobené a vybavené komplet čisto z miestnych materiálov, čo vyzerá naozaj úžasne. Trávime tu dva dni, jeden vyplnený trekom z Vallbony do sedla medzi Vallbonou a Thetom.

Na ďalší deň nás už čaká len nepríjemný presun špinavým Kosovom, problémy na Srbskej hranici, noc v Belehrade a návrat domov.

Ak premýšľate o dovolenke, chcete ísť liezť aj sa kúpať, či vidieť hory, máte radi dobrodružstvo a ste ochotní stráviť 4000 km v aute, Albánsko Vám vrelo odporúčame, dajte mu šancu, prižmúrte oči a užite si skutočný Balkán.


Bulo, Zuzka a Abro.


Albánsko, mapka so zvýraznenými oblasťami
Ohodnoťte tento článok:
Prečo absolvovať lavínový kurz?
Horský vodca a Playboy

Súvisiace články

 

Komentáre

Zatiaľ neboli vytvorené žiadne komentáre. Buď prvým, kto napíše komentár
Už ste registrovaný? Prihláste sa tu
Guest
piatok, 22. marec 2019