Motykova cesta na Širokú vežu

Dnes píše naša dobrá kamarátka Evka Benková: Už pred dvomi rokmi bola v pláne Široká veža, no vtedy sme nakoniec liezli na Ostrý štít... dnes to mala byť Weberovka na Malý Kežmarák avšak kvôliveľkým zrážkam v posledných dňoch sme sa na rýchlo rozhodli zmeniť plán a namiesto Brnčalky mierime na Zbojnícku chatu...

Štvrtok poobede okolo 16h sadáme do auta a migáme do Tatier... cestou zvažujeme, či si na Hrebienok vyšliapeme alebo sa zvezieme pozemnou lanovkou,lanovky neradi využívame lebo sa nám zdajú pridrahé a radšej tie peniažky hore na chate vo forme tekutého chleba cez naše hrdielka prelejeme... Nakoniec sme sa s Jankou dohodli, že ak nebude pršať ideme pešo, no žiaľ pršalo... tak sme namierili k pokladni a pre istotu sme sa opýtali či aj ďalší deň je platný smerom nadol, fakt že áno nás potešil a kupujeme obojsmerný lístok...celá lanovka je len naša... tak ideme rovno do prvej rady k „vodičovi" ten sana nás zahľadel a spýtal sa kam máme namierené v tomto nečase a tak neskoro... predsa naZbojníčku sme mu odvetili...som si istá že v tom momente si pomyslel že sme úplne šibnuté a jasný prípad pre HZS. Na naše ani nie prekvapenie aj na Hrebienku poprchávalo...no neskôr sa spustil výdatný dážď tak som už aj pršiplášť vyťahovala...napriek tomu že Janku už pár týždňov trápia bolesti krížov, sme nasadili celkom rýchle tempo a za hodinu a 50 minút sme už boli na Zbojníčke, kde ako prvé si dávame horca s tekutým chlebíkom. Pivo sme ešte ani nedopili a hľa už tam bol aj Janko, tak sme spoločne strávili príjemný večer. Dohodli sme sa že ráno nemusíme skoro vstávať, času máme dosť nech sa skaly pekne presušia... Skúste spať na chate kde chrápe kopa chlapov, a štuple do uší zostali doma ... nakoniec som skončila v jedálni na lavičke :-D, bolo tam síce kúsok „tvrdo" no bez sprievodného nočného koncertu :-D Ráno sme si dali pestré raňajky vo forme obloženého taniera...šunka, syr, zeleninka, vajíčko , maslo a džem... a jasné že aj chlebík. Zjedla som všetko, pekne pomaličky veď nikam sme sa neponáhľali, maslo som posunula Janke ona na oplátku mi dala jej vajíčko čo ma celkom potešilo, a džem šup do vrecka na horšie časy. Po raňajkách sme si dali ešte turka veď ten ráno vždy bodne .-)

Pevná skala v Motykovej cesta na Širokú vežu

Ráno čosi pred 9h vyrážame a ideme po žltom chodníčku vedúcom do Priečneho sedla. Počasie je zo začiatku dosť hmlisté, no našťastie hmla sa celkom rýchlo rozplynula. Po cca 50 minútach peškovania odbáčame z chodníka pod Širokú vežu. Za nie celú hodinu od štartu stojíme pod stenou a dávame si výstroj...napriek výdatnému dažďu stena celkom fajn preschla... miestami je síce zatečená no to sa dá obísť - obliezť...

V nástupe bolo ešte hodne snehu... tak nastupujeme viac v ľavo a preliezame do cesty... hneď prvá dĺžka je krásna vedie nádhernou dlhou platňou v ktorej Vás očaria jej legendárne či nadpozemské jamôčky - vaničky – mištičky, ani neviem ktorý názov je vhodnejší ... také niečo som ešte v Tatrách nevidela... neskôr doma som dumala, ako vlastne mohli vzniknúť ... no jediné čo mi napadlo, že kedysi tam zrejme bol ľadovec, ktorý sa roky rokúce udržiaval a postupne rozpúšťal a namŕzal a tak pekne tie jamky povymýval...Aj na tejto lezeckej túre bol našim vodcom Janko, ktorý ťahá všetky lanové dĺžky...Väčšinou Janka istí, a ako vždy ja kufrujem lano a fotím, až na jednu lanovú dĺžku keď sme si to zamenili... platňa je tu krásne široká... najradšej by som ju liezla krížom, avšak lano ma vedie... istiaci priatelia sa dalizaložiť jedine vpravo do špáry a tie veru musím povyberať tak, sa držím viac v pravo, resp.skôr by som povedala že leziem úplne neobvykle...vyberiem friend, a už aj traverzujem do stredu platne, potom znovajemný oblúkový traverz k špáre pre priateľa frienda... žiadna rovná čiara, neodrádza ma ani tože platňa je zatečená a niektoré vaničky sú vodou naplnené......tak to opakujem asi zo 6x...leziem čím dlhšie... a čím pomalšie... vychutnávam si každý jeden krok a úchyt...teraz už chápem prečo Janko toľko krát navrhoval a tak veľmi chcel aby sme šli na Širokú vežu a ja že nie... nezdalo sa mi to moc „lukratívne" veď z priečneho sedla tamvybeholuž snáď každý VHT-čkár...a zas som sa poriadne mýlila... podobne akoaj s Baraními rohmi ...Aj táto cesta patrí medzi TOP legendárne tatranské klasiky, ktoré lezec jednoducho musí vyliezť a ak ju ešte nemáte vylezenú, tak si ju určite v blízkej budúcnosti naplánujte .-)

Druhú lanovú dĺžku som znova liezla obdobne, táto neobyčajná platňa si vyžadovala totiž neobyčajný prístup, mala som potrebu vychutnávať si to a nabažiť satou krásou ... kým pri predošlých lezeckých cestách som si vždy vychutnávala adrenalín a ten ma privádzal do euforického pocitu tak pri tejto túre adrenalín nahradila veľká radosť z pevnej a krásnej priam nadpozemskej skaly a tá ma privádzala miesto adrenalínu do stavu eufórie ... tu som začala chápať lezenie v úplne iných dimenziách... zrazu to nebolo o adrenalíne ale o úplne iných pocitoch o pohode a kráse... o vnímaní ...

V závere druhej lanovej dĺžky (na tej úrovni kde vpravo vidíte výrazný žltý previs) bolo potrebné traverznúť zo 4-5m v ľavo a previs ktorý pretína platňu preliezť najschodnejším terénom , ale prečo si to zjednodušiť? Traverzovala som už dosť... v tomto bode som chcela liezť rovno... jak previs preliezam a zjavujem sa Jankovi tak mi hovorí: nejako si tú cestu veľmi narovnala nie? No vieš Janko mne ti tak napadlo, že kúsok si ju „okorením a narovnám" znela moja odpoveď.

Horský vodca Tatryguide Jáno Kořínek v akcii.

Sledovala som ako Janko ťahá Tretiu lanovú dĺžku, táto bola kúsok náročnejšia viedla zárezom, čakalo nás kútové lezenie za V s previsom ... z dolu to vyzeralodosť „jedovato"úchyty tu už boli menšie... jediný krásny úchyt – tj vanička, bol v závere kúta, ten snáď nikto neminie... keď som siahla do nej a voda z nej vyšplechla tak mi napadlo, že to je onado ktorej aj Janko siahol .-) a Janka tak isto... bola to tzv. posledná sólo vanička ... v bode kde sa zárez stáva previsnutý nasledoval vzdušný hup na poličku nachádzajúcu sa na jeho pravej strane, bol to asi ten najnáročnejší krok v celej ceste... ale nebolo to nič ťažké...potom už len krátkym komínikom hore a boli sme znova v štande a v bode kde sa cesta rozdeľuje...jednoduchšia varianta je keď sa odbočí vpravo a pre mňa nie moc lákavým terénomv obtiažnosti III sa pokračuje až na vrchol...ale to by bola veľká škoda takto si skrátiť túto krásnu cestu... veď druhou cestou rovno hore cez menší previs nás čakalo ešte krásne výživné lezenie za IV. Štvrtý štand bol dosť „vzdušný"a jediné pohodlie sa ponúkalo sadnutím si do odsedávky a vlastne traja sme sa v ňom ani nepopratali...Na naše prekvapenie aj piata lanová dĺžka bola celkom pekná, tú som pre zmenu istila ja. Nakoľko už bolo nejako okolo pol jednej tak sa začal aj môj žalúdok ozývať... nadišiel čas džemu ...ja však istím... tak mi ho Janka vyťahuje z vrecka, otvára a snaží sa ma nachovať za čo som jej nesmierne vďačná lebo ten koncert v žalúdku už bol aj hlučný, aj neznesiteľný... Zo štandu sme pokračovali zárezom hore v obtiažnosti IV a potom krátky traverz vľavo a znova kútom za V hore (podľa nákresu aj tento bod sa dá obliezť, len treba po poličke viac traverznúť do ľavej strany...) Podľa technického popisu ešte mala byť jedna lanová dĺžka, tj. šiesta v obtiažnosti III ktorú neťaháme, tak v piatom štandesa už odväzujeme z lana a najkratšou trasou mierime na vrchol. Cvaknem pár pohľadov + jedno selfie, vyťahujem z vaku fajnú zbierku klobások (baraniu, jeleniu a z mangalice)čím doplníme našu energiu a tlmíme náš hlad. Z vrcholu schádzame dole vpravo po hrebeni do priečneho sedla, odkiaľ pokračujeme na Terynku. Celé lezenie nám trvalo tri a pol hodiny (dalo by sa aj za menej no bola by to veľká škoda, inak oficiálne 3h)

Záverečné hodnotenie:

Bola to snáď prvá cesta ktorú sme celú regulárne preliezli bez ďalších pridaných hodnôt, tu však samotne pridaná hodnota bola tá krásna kompaktná Tatranská skala... celá cesta je obtiažnosťou pomerne vyrovnaná nie náročná skôr by som povedala že taká fajnšmekrovská. Nájdete tu štandy z dvoch borhákov bez reťazí, takže slučky si istotne vezmite. V ceste je zo pár postupových starých skôb, ale nie sú všade a radšej odporúčam vziať si zo sebou priateľov tj. friendy a prvé dve lanové dĺžky sa držať vpravo, skoro v každej ceste sme použili zo 6-7ks, zopár štránkov, expresiekzo 2 ks,odsedávku, prilbu, úväz a lano (mali sme 2x60m) považujem za samozrejmosť.-)

Okrem toho si pribaľte dobrú náladu, a hlavne nezabudnite si zadať objednávku na skvelé počko.-) 

Záverečné dĺžky už majú expozíciu.

Location (Map)

Ohodnoťte tento článok:
Gerlach virtualne
Šádkova cesta na Baranie rohy alebo rozlezenie sa ...

Súvisiace články

 

Komentáre

Zatiaľ neboli vytvorené žiadne komentáre. Buď prvým, kto napíše komentár
Už ste registrovaný? Prihláste sa tu
Guest
pondelok, 19. november 2018